MARIA
BARTUSZOVÁ
Cesta k organickej plastike
(1962 -1996)
Tvorba Marie Bartuszovej (1936
– 1996
predstavuje vyspelý sochársky
program,
overený vyše tridsaťročnou
tvorivou cestou. V našom sochárstve
prezentuje organickú (nefigurálnu
líniu(, založenú na
„holistickom“ prístupe
k svetu, kde sa
sústreďuje na univerzálne princípy, na
vyjadrenie „abstraktného
v konkrétnom“ a na
vytváranie elementárnych tvarov
- „bio-foriem“,
v ktorých je obsiahnutá logika
prírodného poriadku. Rozhodujúcimi
výrazovými prostriedkami sa
stávajú kontrasty síl a
princípov: fyzikálne sily
tlaku a ťahu, konštrukcia a „tekutosť“
hmoty, napĺňanie (pozitivny objem) a vybratie
(dutina, negatívny otvor), prírodné
kontra umelo vytvorené, nakoniec prelínanie
geometrických a organických prvkov.
Prúdenie
energií v matérii,
„fluidná“ povaha sochárskeho
tvaru – to je
podstata Bartusovej uvažovania v hmote: sleduje tajomstvo
vzniku formy,
sinusoidu jej vývoja a neodvratnosť zániku. Tvar
je krátkodobým stuhnutím
myšlienky. Charakteristickým postupom sa
stáva odlievanie v gumených
(balónových) hmotách, nadľahčovanie vo
vode, eliminovanie gravitácie (tzv.
pneumatické tvarovanie).
Prevteľovanie
sadry (z tekutého do tuhého skupenstva)
výrazne
podporuje procesuálny charakter
jej tvorby. Sadru tak povýšila na
plnohodnotné
výtvarné médium. Nie je len
prípravným materiálom, ale
stáva sa
súčasťou výskumného poľa, je
výstavbovým
prvkom aj tlmočníkom sochárskeho
výrazu. Biela,
neutrálna sadra (s vylúčením
farby) len podčiarkuje meditatívnu povahu diel a
zduchovnenie
ich výrazu. Jej
krehkosť, zraniteľnosť a dočasnosť odkazujú
k prírodným procesom.
Mária
Bartuszová osobitým sposobom absorbovala vplyvy
H. Moora, C.
Brancusiho, H. Arpa, L. Fontanu, aj pražskú lekciu zo
študijných čias.
Parametre jej
produkcie znesú porovnanie
s tvorbou Evy Kmentovej či Evy Hesse tých čias.
Predovšetkým vo vykročení
za primárne štruktúry na rozhranie
formy-neformy, v prínose osobných
obsahov, intímnej výpovede
s metafyzickým vyznením. Jej vklad do
vizuálneho
myslenia v priestore ju zaraďuje v rámci
slovenského prostredia
k najlepším výkonom
v slovenskom sochárstve 20. Storočí
–
k takým menám ako Rudolf Uher, Jozef
Jankovič či Stano
Filko.
Výstava
je istým druhom narácie, epickým
sposobom ako vizualizovať poéziu
Bartuszovej diel, jej svet subtílnych, krehkých a
introvertných tvarov.
Tento výstavný projekt nie je radený
prísne chronologicky, ale sleduje tvorbu autorky
v niekoľkých sekvenciách,
ktoré plasticky vykresľujú
kľúčové momenty a vzorce jej tvorby.
Výstava prináša
príbeh jednej sochárskej cesty, jednej životnej
dráhy a metaforicky aj príbeh
premeny sochárskeho tvaru v čase: od vzniku cez
metamorfózy rastu až po
zánik, deštrukciu starého tvaru
s možnosťou obnovy tohto procesu. Táto
inscenácia dvojitej cesty je teda postavená do
sĺučky :
-zrod tvaru,
klíčenie-zmnožovanie, radenie, haptika-kontrast
princípov a
hmot-racionálna štruktúra-/kresby,
dokumenty/-zapojenie prírodnín,
„topiaci sa“
sneh-ovoidy a spútanie dutých
foriem-negatívne objemy a škrupiny.
Stredná čast
výstavy, venovaná kresbe a
dokumentácii, prezentuje ako
samostatný blok predovšetkým jej
čarovné prvokresby-širokouhlé pole
rozjímania,
energický , seizmografický záznam
myslenia, aj so zásahmi do hmoty papiera
/narezávanie, jemné
prešívanie niťami/. Po
ukončení štúdií sa autorka
po roku 1962
intenzívne zaoberala problémom
prvotného tvaru, sochárskej jednotky,
inšpirovanou
prírodnými tvarmi a procesmi /kvapka
,dážď, zrnko, klíčenie, hniezdo, napĺňanie,
dotyk apod./ Vznikajú sochárske
„bunky“-uzavretý, pevne
vybudovaný tvar, a
pritom oblý, vydutý
a mäkký, plný vitality a
životnej sily.
Postupne/najmä v priebehu
70.rokov/ dochádza ku gradácii hmoty, či jej
deleniu a vnútornému
článkovaniu/viacdielne plastiky/. Osobitnú
kapitolu pritom tvoria tzv. haptické
plastiky, určené zrakovo postihnutým a nevidiacim
deťom /zúročené na dvoch
sympóziách
na ZDS pre nevidiacich v Levoči v rokoch 1976 a 1983
v úzkej
spolupráci s Gabrielom Kladekom/. Išlo
jednak o zväčšenie drobných
prírodnín
príjemných na
dotyk/pšeničné zrnká, kvapky rosy
apod./,a tiež o „skladacie
plastiky z troch, štyroch i viacerých
častí, určených k rozvíjaniu
hmatovej i estetickej fantázie, ale aj k časovo
náročnej hre“./Bartuszová
Mária: Sochy pre človeka. In: Sloboda, 30.7.1981/ Bol to
pioniersky počin v oblasti
haptickej estetiky, ojedinelý nielen v slovenskom
prostredí.
Koncom
60. rokov autorka smerovala
ku konštruovaniu racionálnych a
rytmických štruktúr. V rokoch
1969-70 sa
aktívne zúčastňovala členských
výstav
československého združenia Klubu konkretistov,
ktorý razil cestu novej civilisticko-inžinierskej estetike.
V tomto období
Bartuszová vytvorila predovšetkým rad
hliníkových geometrických
reliéfov
s čitateľnou rytmikou jedného modulu. Nepatrila
však k ortodoxným
zástancom industriálneho konkretizmu a
v ďalšom období pokračovala vo
svojom bionickom programe. V priebehu 70.rokov 20.storočia
Bartuszová
rozpracovala problém stretu,
vnútorného konfliktu hmot
odlišnej charakteristiky- išlo o
náraz,
prenikanie vitálnych pravouhlých tvarov do
poddajných „pasívnych
„foriem.
Kontrast nastolených princípov a hmot sama
definovala
slovami: „Myslím si, že
tvary samy osebe majú svoj silný
psychologický
výraz , ktorým
posobia—napríklad
: hranaté, ostré, anorganické
tvary-studeno ;
oblé, organické tvary-teplo,
dotýkajúce
sa oblé tvary možu vzbudzovať pocit nežného
dotyku,
objatia-možno aj pocity
erotické“. /Bartuszová
Maria: Maria
Bartuszová o svojej práci. Kat. výst.
GMAB, Trenčín 1983, nepag./
Po roku 1979 autorka kombinovala
sadru s prírodnými materiálmi
/konáre,
kamene, kamenné platne/.Vznikli mäkké
„zasnežené“ polia, krajiny-stoly a
nosným
sa stal motív sadry ako „topiaceho sa
„snehu na kameňoch v podobe tenkej
pokrývky,“ čapice“ či stlačenej hmoty
medzi kameňmi.
Okolo roku 1984 vytvára ovoidy – duté
krehké vajíčka /vychádzajúc
z tvaru balónov/,ktoré niekedy
podstupujú
proces zviazania a spútania
v špagátovej sieti. Ide o presun
priameho
konfliktu hmot do podoby tichého uväznenia: moment
slobody, zdržanlivosti a
nemožnosti vyslobodenia sa . Paralelne od polovice 80. rokov 20.
storočia Bartuszová
programovo rozvíjala problém
narušenia integrity diela, perforovania tvaru ,
výstavby
škrupinových interných
objemov a dutín. Namiesto uzatvoreného objemu
v priestore ako monolitnej
jednotky sa otvára vnútorný priestor
v samotnom organizme sochy. Vznikajú
otvorené škrupinové
štruktúry
s odhalenou výstavbovou kostrou, kde
prelievanie sa pozitívnych a negatívnych objemov
/prázdno, dutina, stopa,
odtlačok tvaru/ definujú intenzívne
vnútorné napätie. Rodí sa
stigmovaná,
deštruovaná
forma, archeológia tvaru so silným
existenciálnym
nábojom. Príslovečné
prelínanie mikro a makro štruktúr v priestore
výstižne vyjadruje slovami
„malé prázdno plné
malého
nekonečného vesmíru….“
/Poznámky
autorky 80 roky 20
storočia, nepublikované/. Záver naznačenej cesty
tvoria
„nekonečné“ vajíčka,
kde z deštruovaných
škrupín
materských tiel
vyrastajú
nové vajíčka, nové formy a
nové príbehy….Oblúk
sa tak uzatvára. Tu sa metafora sochárskej bunky
ako škrupinového článku
stavby, schránky, ulity či bio-architektúry
prekrýva s vnímaním
„bunky „ako
vitálnej jednotky,
plodu a v dotyku
prostredí – ako blany, membrány a
dýchajúce pneu-architektúry.
Vladimír Beskid
Beskid,Vladimír : Maria Bartuszová, Cesta k organickej plastike (1962-1996),katalog k retrospektívnym výstavám v SNG, Bratislava 2005 ; ŚG,Banská Bystrica 2006; VSG, Košice 2006
Zuzana Bartošová:
MARIA BARTUSZOVÁ
Mária
Bartuszová študovala
keramiku: preto otázka tvárnosti hmoty
bola pre ńu prioritou. Pracujúc so sadrou
poukázala na širokú
škálu možností ako
ona reaguje na rozličný sposob
zaobchádzania. Provizórny materiál
povýšila na definitívny . Sadra je
biela :
tá podĺa teórie farbou v pravom slova
zmysle nie je. Používajú ju autori,
ktorí poukazujú na presahy života
k duchovnosti. Sochárkine kompozície sa
však vzt´ahujú
k hmotnému svetu. Jej voĺba bielej
hovorí o tom, že farba
pre ńu nie je podstatná.
Umelkyńa uplatńovala vo svojich prácach vegetatívne princípy hlboko spojené s prírodou,balansujúce medzi jej živou a neživou podobou. Túžila zachytit v procese premien hmoty to pominuteĺné: narastanie prameniace zvnútra a rozpínajúce objemy,čo ich robí krehkými až do prasknutia a zverejńuje skryté tajomstvá vnútorných tvarov,bujnie a prelína sa. Napriek vonkajším tlakom a ostrým obmedzeniam hĺadá možnosti preniknút von. Mala odvahu vyjadrit sa k záhadám vzniku života.
Ovoidné tvary jednotlivých prvkov inštalácií Maria Bartuszová niekedy komponovala jako vznášajúce. Tvary perforovala sposobom, který vypovedal o ich krehkosti a dutosti zároveń. Aby naznačila,že patria do sveta bioforiem , inštalovala ich aj na stromoch. Tvaroslovie bioforiem neopustila, časom ho však rozšírila o dalšie dimenzie stvárnenia. Prienikmi dovnútra tvarov upozornila na možnosti ich vzniku vrstvením. Preväzovaním foriem zvonku modifikovala ich výsledný objem,který potom vnímame jako mäkký a poddajný. Tiež vytláčala neznámými hrotmi znútra plochy reliéfov tak,aby cez povrch neprenikli,len ho modelovali. Ich negatívnym odlievaním dosiahla sugestívne formy sprostredkujúce intímne haptické pocity.
Tvorba Marie Bartuszovej má pozitívne myšlienkové východiská . Verí v sprostredkovanie senzibility umením a jeho podoby hĺadá v súzvuku so životom ako takým .Nepochybuje o zbytočnosti ani jedného z nich.
Zuzana Bartošová PhD. text pre bulletin k výstave Maria Bartuszová výber zo sochárskej tvorby v CC Centre,Bratislava 4.9.2007-21.9.2007
